Rozhovor s Franckem Noelem

Roz­ho­vor vyšel popr­vé v časo­pi­se Aiki­do Maga­zín.
Text: Len­ka Dax­ne­ro­vá a Zuza­na Šrej­be­ro­vá

Pred­sta­vil by ste nám seba a svo­ju ško­lu Aiki­dó?

Nie som nikto výni­moč­ný, iba cvi­čím Aiki­dó. Cvi­čiť som začal v roku 1968 v Parí­ži. Tam som cvi­čil 3 roky a potom som odi­šiel do Tókia, do Hom­bu dódžó Aiki­kai, kde som bol 8 rokov.

Kto bol vaším uči­teľom v Hom­bu dódžó?

V Hom­bu dódžó? Učil som sa u všet­kých uči­teľov Aiki­kai, ale oso­bit­ne u Jama­gu­či sen­se­ia. Ale nie iba u neho, cvi­čil som aj u iných uči­teľov.

Ako by ste cha­rak­te­ri­zo­val svo­je Aiki­dó?

Hm, ani nevi­em. Nemys­lím, že by som cvi­čil neja­ko špe­ci­fic­ky.

Máte nejakú filo­zo­fiu Aiki­dó?

Áno, roz­ví­jať sa. Mys­lím, že posla­ním Aiki­dó je roz­vin­úť v člo­ve­ku tak veľa ľud­ských kva­lít, ako je to len mož­né. Nema­lo by byť zame­ra­né iba jed­ným sme­rom. Cvi­če­nie Aiki­dó by malo zlep­šo­vať naše schop­nos­ti v rôz­nych sme­roch, aspek­toch, v roz­lič­ných oblas­ti­ach. Nema­la by to teda byť iba fyzic­ká akti­vi­ta… A ak hovorí­me iba o cvi­če­ní, mali by sme zob­rať do úva­hy všet­ky strán­ky ľud­ské­ho tela, nie iba silu ale­bo množ­stvo, ale aj hľa­dis­ko kva­li­ty. Čiže ako dosi­ahnuť, aby telo bolo nie­len sil­né, ale aj zdra­vé a spoľahli­vé. A čo to zna­me­ná, mať dob­rý vzťah so svo­jím telom? To je jed­na strán­ka cvi­če­nia Aiki­dó. A samozrej­me je to vzťah s ostat­ný­mi, pre­to­že pred­po­kla­dom cvi­če­nia je zane­chať odpor, najmä pri kon­flik­te a skú­siť uro­biť s kon­flik­tom nie­čo pozi­tív­ne. To zna­me­ná, že by ste mali mať pred­sta­vu, aký by mal byt váš vzťah s ostat­ný­mi. Hľa­dať taký spô­sob sprá­va­nia, aby váš vzťah s ostat­ným ľuď­mi bol čo naj­lep­ší. A to je vaše cvi­če­nie, uvá­ži­ac, že Aiki­dó by malo roz­ví­jať v člo­ve­ku tak veľa aspek­tov či strá­nok, ako je to len mož­né.

Kto naj­vi­ac ovplyv­nil vaše Aiki­dó?

Samozrej­me Jama­gu­či, on mal na moje Aiki­dó naj­väč­ší vplyv. Ale nesna­žím sa robiť pres­ne to, čo robil on. Ja nie som on, aj ked vyu­ží­vam veľa myšli­e­nok a kon­cep­tov, kto­ré uží­val aj Jama­gu­či. Mož­no ich nevy­u­ží­vam rov­na­kým spô­so­bom a pre­to je to iné. Iný prí­beh. Prí­beh s rov­na­ký­mi slo­va­mi, ale iný.

Ako ste sa dozve­del o exis­ten­cii Aiki­dó? Pove­dal vám o ňom niek­to?

Nao­zaj si nepa­mätám, že by mi o ňom niek­to pove­dal. Pamätám si, že Aiki­dó dódžó bolo blíz­ko uni­ver­zi­ty, kde som štu­do­val. Išiel som sa pozrieť, skú­sil si zacvi­čiť a zapá­či­lo sa mi to. A tak som začal cvi­čiť Aiki­dó. Pred­tým som vôbec neve­del, čo to je Aiki­dó.

Poznal ste neja­ké iné bojo­vé ume­nia?

Áno, ako die­ťa som cvi­čil džudó, ale nie veľa. Páči­la sa mi tá atmo­sfé­ra, pocit kto­rý máte v dódžó, je v tom urči­tý druh prí­ťaž­li­vos­ti, zvlášt­ne sústre­de­nie; duch dódžó. Chcel som to zažiť opäť, pre­to som išiel do Aiki­dó dódžó. Ale, keď som začí­nal, nao­zaj som pres­ne neve­del, čo to je Aiki­dó. Začal som cvi­čiť a dote­raz som neprestal. Po krát­kom čase som si uve­do­mil, že to môže byť nie­čo dôle­ži­té v mojom živo­te. Ale na dru­hej stra­ne, nikdy som si nero­bil pres­né plá­ny, že sa sta­nem pro­fe­si­o­nál­nym uči­teľom Aiki­dó. Nebo­lo to tak, že by som si pove­dal: „Chcem byť uči­teľom.“ Vôbec nie.

A chcel ste byt kon­krét­ne nie­čím?

Nevi­em, ľud­skou bytos­ťou, doko­na­lou, uce­le­nou ako je to len mož­né.

A čo pri­a­nia vašich rodi­čov?

Na pri­a­ni­ach rodi­čov nezá­le­ží.

Hovo­ril ste, že ste cvi­čil džudó, cvi­čil ste ešte nie­čo?

Nie, nič váž­ne, jedi­né, čo cvi­čím váž­ne je iba Aiki­dó.

Dopo­ru­čil by ste nie­čo dopl­ňuj­úce k cvi­če­niu Aiki­dó?

Hud­bu.

Mys­li­te hra­nie na hudob­nom nástro­ji?

Áno, najmä hra­nie na hudob­nom nástro­ji, ale aj počúva­nie hud­by a tan­co­va­nie.

Hrá­te na neja­ký hudob­ný nástroj?

Áno.

Môžem sa opý­tať na aký?

Na tom nezá­le­ží. Ale hud­ba a Aiki­dó majú veľa spo­loč­né. Spô­sob akým hľa­dá­te a skú­ma­te v Aiki­dó a v hud­be. A tiež vzťah med­zi vypo­ču­tím a vyja­dro­va­ním v obi­dvoch, ale nie iba vyja­dro­va­nie ale­bo vypo­ču­tie, ale tiež ďal­šie dôsled­ky, dáva­nie a pri­jí­ma­nie. Pre­to je hud­ba naj­lep­ším dopln­kom k Aiki­dó.

Poču­li sme, že dob­re cvi­čí­te so zbraňa­mi. Pre­čo ich necvi­čí­te tu, v Čechách a na Slo­ven­sku?

Ó, moh­li by sme, ale na semi­nári je vždy dosť ľudí. Je to ťaž­ké, lebo nie je dosta­tok pries­to­ru. Je jed­no­du­ch­šie nájsť spô­sob, ako sa pri­ho­vo­riť kaž­dé­mu, ako učiť ľudí rôz­ne pokro­či­lých v tom istom čase s tech­ni­ka­mi bez zbra­ní ako so zbraňa­mi. Je oveľa ťaž­šie učiť doko­py ľudí pokro­či­lých v tech­ni­kách so zbraňa­mi a zači­a­toč­ní­kov. Pre­to by bolo lep­šie robiť iba neja­ké cvi­če­nia so zbraňa­mi, ako nie­čo iné, ale to je s toľ­ký­mi ľuď­mi dosť nároč­né. A ďal­šia vec je, že vás navšte­vu­je Joel Roche a on je veľ­kým nad­šen­com zbra­ní. A tiež cvi­čí so zbraňa­mi veľ­mi dob­re. Tak je lep­šie, ak ich cvi­čí on, pre­to­že si úpl­ne v cvi­če­ní so zbraňa­mi dôve­ru­je.

Je potreb­né cvi­čiť so zbraňa­mi, aby ste poro­zu­me­li doko­na­le Aiki­dó?

Nemys­lím, že to je nut­né, ale môže to pomôcť. Nemys­lím, že je nut­né uva­žo­vať o tom ako o povin­nos­ti. Niek­torí ľudia poro­zu­mejú Aiki­dó aj bez cvi­če­nia so zbraňa­mi. Je prav­da, že toto cvi­če­nie môže pomôcť, môže­te zís­kať niek­to­ré schop­nos­ti, rých­lej­šie pri cvi­če­ní so zbraňa­mi ako bez nich. Ale nao­zaj by som neho­vo­ril o tom, že musí­me. Mož­no je to šan­ca navi­ac, kto­rá vám bola poskyt­nu­tá, pra­co­vať so zbraňa­mi. Pre­to­že sa mení­te upro­stred situ­á­cie, zme­ní­te hľa­dis­ko, zme­ní­te uhoľ pohľa­du a tak máte o jed­nu prí­le­ži­tosť navi­ac zdo­ko­na­lit jed­nu vec. V pod­sta­te je to ten istý pocit, tá istá schop­nosť, ktorú by ste mali roz­ví­jať.

Máte obľ­úbe­nú tech­ni­ku?

Áno, spa­nie je moja obľ­úbe­ná tech­ni­ka… (smiech)

Je neja­ká tech­ni­ka, ktorú musí­te cvi­čiť viac, pre­to­že ju nedo­ká­že­te tak dob­re pre­cí­tiť ako iné tech­ni­ky?

Áno, všet­ky… (smiech). Je ťaž­ké hovo­riť o jed­nej ale­bo dru­hej tech­ni­ke, vní­mam to jed­not­ne. Čiže, ak je nie­čo čomu nero­zu­mi­e­te, nepreja­ví sa to iba v jed­nej tech­ni­ke, ale na celom cvi­če­ní. Nemys­lím, že to bola dob­rá otáz­ka. Je mi ľúto, že to vra­vím.

Môže­te jed­nou vetou, jed­ným ale­bo dvo­mi slo­va mi pove­dať, čo pre vás zna­me­ná Aiki­dó?

Jed­no slo­vo, by bolo pote­še­nie, zába­va.

A je to stá­le zába­va aj po toľ­kých rokoch?

Väč­ši­nou áno.

Máte nie­ke­dy pocit, že je to pre vás iba povin­nosť, iba prá­ca?

Samozrej­me, nie­ke­dy áno, oby­čaj­ne pred zači­at­kom. Oblie­ka­nie je pre mňa nie­ke­dy veľ­mi ťaž­ké. Žinen­ky sú pri­a­teľské. Ale väč­ši­nou ked’ cvi­čím som sku­točne OK.

Mys­li­te si, že sú Japon­ci zvý­hod­ne­ní pre Aiki­dó?

Nevi­em, mož­no v minu­los­ti, v dobe zro­du bojo­vých ume­ní Japon­sku, mož­no vte­dy bolo neja­ké obdo­bie, kedy boli zvý­hod­ne­ní. Ale nie dnes, Aiki­dó je zále­ži­tosť indi­ví­dua.

Tak­že, môže­me aj my rozu­mieť Aiki­dó?

Ak uvá­ži­me, že Aiki­dó je ľud­ská čin­nosť, nie je dôvod pred­po­kla­dať, že jeden národ je schop­nej­ší ako dru­hý. Ak bude­me poze­rať na Aiki­dó ako na súčasť japon­skej kul­t­ú­ry, samozrej­me budú mať Japon­ci viac schop­nos­tí. Samozrej­me Aiki­dó pre mňa nie je iba his­to­ric­ká časť japon­skej kul­t­ú­ry. Aiki­dó je zau­jí­ma­vé, lebo je to ľud­ská čin­nosť, všet­ko roz­ví­jaj­úca čin­nosť. Prin­cí­py a myšli­en­ky Aiki­dó sa netý­kajú žia­d­nej kul­t­ú­ry. Je to iba myšli­en­ka ľud­skej exis­ten­cie.

Navšte­vu­je­te Čechy a Slo­ven­sko už veľa rokov. Môže­te porov­nať prístup fran­c­úz­skych a našich štu­den­tov?

Čo sa deje s Aiki­dó v Čechách a na Slo­ven­sku teraz sa dia­to vo Fran­c­úz­sku v 70-tych rokoch. V tých rokoch sa Aiki­dó vo Fran­c­úz­sku roz­ví­ja­lo veľ­mi rých­lo. Až do polo­vi­ce 80-tych rokov a potom sa roz­ví­ja­lo ďalej, ale pomal­šie. Tak­že, čo pozná­te vo vašich kra­ji­nách teraz, je to, čo bolo viac menej zná­me v 70-tych rokoch vo Fran­c­úz­sku. Je tu však jeden roz­diel; vo Fran­c­úz­sku bol v tom čase iba jeden hlav­ný majster a to bol Tamu­ra sen­sei. Iba on ovplyv­ňo­val fran­c­úz­ske Aiki­dó a to nie je teraz váš prí­pad. Je tu veľa iných vply­vov, európ­ske Aiki­dó sa roz­ví­ja veľ­mi rých­lo a to vám kom­pli­ku­je situ­á­ciu. Mož­no sú tu ľudia cvi­či­a­ci Aiki­dó tro­cha mlad­ší, ako boli v tom čase vo Fran­c­úz­sku.

Vidí­te v našom Aiki­dó neja­ké zme­ny?

Je to stá­le hor­šie a hor­šie (smiech). Samozrej­me, že nie. Zlep­šu­je sa to. Mys­lím, že aj v Čechách aj na Slo­ven­sku sa Aiki­dó roz­ví­ja sľub­ne.

Mys­li­te si, že prístup čes­kých a slo­ven­ských štu­den­tov k Aiki­dó je taký istý ako pred 6 či 7 rokmi?

Je ťaž­ké na túto otáz­ku odpo­ve­dať, nezostá­vam tu prí­liš dlho, aby som mohol doko­na­le zachy­tiť men­ta­li­tu ľudí. Ale samozrej­me sa menia a mož­no sú dnes menej nad­še­ní ako pred pár rokmi. Aiki­dó už pre nich nie je také záhad­né. Vie­te, ľudia sú nad­še­ní, keď vidia záhad­nú vec a môžu do tej záha­dy vst­úpiť. Mys­lím, že teraz majú ľudia rozum­nej­ší dôvod pre­čo cvi­čia. Je to dri­na, cvi­če­nie, kto­ré ich, krô­čik po krô­či­ku, mení, ale nie je to už záhad­ná vec. Dôvod rozum­nej­ší, menej magic­ký, robí ľudí menej nad­še­ný­mi. Ale to je dob­re, je to krok správ­nym sme­rom.

A čo naši uči­te­lia, ich prístup a pro­fe­si­o­na­li­ta?

Hor­šie a hor­šie (smiech). Nie, mys­lím že učia dob­re, pre­to­že Aiki­dó zazna­me­ná­va u vás pokrok. Aj z pohľa­du množ­stva aj kva­li­ty.

Nemá­te radi, ked vás foto­gra­fujú.

Nie.

V časo­pi­soch sa o vás veľa nepí­še, pre­čo?

Mys­lím si, že nie je cieľom, aby ľudia hovo­ri­li o sebe, poki­aľ ide o Aiki­dó. Hovo­riť o myšli­en­kach, prin­cí­po­ch, spô­so­boch cvi­če­nia – áno, to je zau­jí­ma­vé. Pro­blém je, pove­dať toto všet­ko pár slo­va­mi, pre­to­že Aiki­dó je vec veľ­mi kom­plex­ná, dôstoj­ná s tra­dí­ci­a­mi. V Aiki­dó nikdy nie je jed­no ALEBO dru­hé ale vždy jed­no A SÚČASNE to dru­hé. A kon­t­ro­la. Vždy bude­te balan­co­vať med­zi dvo­mi pro­ti­klad­ný­mi myšli­en­ka­mi. A je veľ­mi ťaž­ké vysvet­liť toto všet­ko v med­zi­ach sta­no­ve­ných časo­pi­som ale­bo novi­na­mi. Vysvet­liť veci jas­ne a nero­biť z nich fraš­ku. To je dôvod pre­čo sa vyhý­bam novi­ná­rom.

Kto je pre vás dob­rý uke?

Asi by som nikdy neho­vo­ril o uke ale­bo tori. Pri cvi­če­ní je to to isté. V zása­de, schop­nos­ti a kva­li­ty uke­ho sú tie isté ako tori­ho. Nie je dôvod roz­li­šo­vať kto je uke a kto tori. Čo môže­me uro­biť ako uke, môže­me tiež uro­biť ako tori; pocit kto­rý máme, pred­sta­vu, vnem, spô­sob ako vní­ma­me naše vlast­né telo je ten istý. Nie je dôvod hovo­riť o nie­kom ako o uke ale­bo tori, iba ako o oso­be, kto­rá cvi­čí Aiki­dó.

Pôso­bí­te vždy veľ­mi váž­ne, mys­lí­te si, že máte zmy­sel pre humor?

Vôbec nie… (smiech).

Ďaku­je­me za roz­ho­vor.