Cvičení v Japonsku

Mar­tin Švih­la, hlav­ní uči­tel naše­ho klu­bu, strá­vil na jaře 2015 tři týd­ny v Japon­sku – byl tam hlav­ně kvů­li cvi­če­ní a také kvů­li ofi­ci­ál­ním setká­ním se zástup­ci celo­svě­to­vé orga­ni­za­ce Aiki­kai. Tady zve­řej­ňu­je­me fot­ky a text, týka­jí­cí se aiki­dis­tic­ké čás­ti jeho výle­tu.

Do Japon­ska som pri­šiel (okrem iné­ho) cvi­čiť, tak­že tých­to pár pozná­mok je na tému aiki­da. Nevi­em, či to bude zau­jí­ma­vé pre aiki­dis­tov ale­bo neai­ki­dis­tov, sú to skôr také moje vlast­né zápis­ky.

Pár tré­nin­gov sme absol­vo­va­li už v prvých dňoch v Tokiu, ale inten­zív­nej­šie cvi­če­nie zača­lo až naším pre­su­nom do Saku. Med­zi­ná­rod­ný semi­nár v Saku – oko­lo 150 ľudí na tata­mi, odha­dom polo­vi­ca cud­zin­ci. Býva­me s Pav­lom v Saku dódžó Endo sen­se­ia, aby sme boli stá­le upro­stred dia­nia. Prvý deň sme sa zdr­ža­li v Tokiu, tak­že sme stih­li už len spo­loč­nú veče­ru. Spa­nie na futó­noch v dódžó, ráno budí­ček, spo­loč­né raňaj­ky, pre­sun na bicykloch do mest­skej špor­to­vej haly, kde sa 4 hodi­ny cvi­čí. Upro­stred cvi­če­nia krát­ka prestáv­ka na obed – ryžo­vé gule, tro­chu vody a naspäť na tata­mi. Po cvi­če­ní onsen (hor­úce kúpe­le). Spo­loč­ná veče­ra a neo­fi­ci­ál­na pár­ty. Obvykle pozd­né spa­nie a sko­ré vstá­va­nie. Deň po dni.

Na cvi­če­ní v Japon­sku je pre mňa zau­jí­ma­vé, že na tata­mi môžem cvi­čiť s ľuď­mi, ktorí zača­li cvi­čiť skôr, než som sa naro­dil. V Euró­pe ich občas vidím viesť semi­ná­re, ale tu s nimi bež­ne cvi­čím. Ja padám pre nich, oni padajú pre mňa. Hneď prvý tré­ning v Hom­bu dódžó som si vyh­li­a­dol naj­lep­šie vyze­raj­úce­ho staré­ho pána a strá­vil s ním inten­zív­nu hodi­nu. Keď zis­til, že robím čo mi (bez roz­prá­va­nia) uka­zu­je, začal uka­zo­vať viac. Vrchol bolo, keď ma nútil, aby som ho hád­zal 5 min­út v kuse do koši­ná­ge (vyso­ký hod cez boky, z kto­ré­ho sa fakt zle padá), aby som sa to nau­čil. Mal som z toho zľah­ka neprí­jem­ný pocit – nestá­va sa mi čas­to, že hádžem dôchod­cu z met­ro­vej výš­ky hla­vou sme­rom na zem. Pán mal med­zi 60 a 70 rokov a nie­len jeho fyzic­ká for­ma, ale tiež otvo­re­nosť pri cvi­če­ní boli veľ­mi inšpi­ruj­úce. Pre tých čo necvi­čia dodám na vysvet­le­nie „otvo­re­nos­ti“: od prvé­ho kon­tak­tu mi bolo jas­né, že keby sa ten pán roz­ho­dol, že s ním nepo­hnem, tak s ním nepo­hnem. A keby sa roz­ho­dol, že ma roz­bi­je, mal by som ťaž­kos­ti mu v tom zabrá­niť.
Pozdej­šie som zis­til, že to je uči­teľ, kto­rý má v Tokiu vlast­né dódžó a kaž­dé ráno (už pár desi­a­tok rokov) si prí­de na hodi­nu zacvi­čiť do Hom­bu.

V Saku sa podob­né his­tor­ky opa­ko­va­li. Pol hodi­nu v kuse som cvi­čil so sta­rým pánom, kto­rý mal 8. dan a pri ofi­ci­ál­nych uda­los­ti­ach sedel vedľa Endo sen­se­ia. Ale nie hod­nosť a posta­ve­nie, ale jeho kva­li­ta bola veľ­mi zau­jí­ma­vá. Bež­ne som sa na tata­mi stretá­val so star­ší­mi japon­ský­mi i európ­sky­mi uči­teľ­mi. A samozrej­me, cvi­čil som aj s mno­hý­mi zači­a­toč­níkmi. A mal som mož­nosť tré­no­vať tie kva­li­ty, kto­rý­mi ma inšpi­ro­va­li star­ší.

Pred­po­sled­ný deň semi­ná­ru boli ukáž­ky. Rozu­mej­te japon­ské ofi­ci­a­li­ty za účas­ti sta­ros­tu mes­ta – dlhé preja­vy a potom tro­cha cvi­če­nia. Opäť veľ­mi zau­jí­ma­vé pozo­ro­va­nia – spo­lo­čen­sky aj aiki­dis­tic­ky. Na ukáž­kach som padal pre Pav­la (zástup­cu ČR) a aj Mar­ti­na (zástup­cu SR) – pre mňa obvyk­lá čes­ko-slo­ven­ská spo­lu­prá­ca.

A večer bola ofi­ci­ál­na pár­ty – jede­nie, pitie, vyst­úpe­nia jed­not­li­vých náro­dov (spie­va­nie a hra­nie) a potom voľ­ná zába­va. Je zau­jí­ma­vé, že v Japon­sku je aj pár­ty orga­ni­zo­va­ná.

Posled­ný deň väč­ši­na ľudí odišla po cvi­če­ní, ale niek­torí sme boli pozva­ní na men­šiu spo­loč­nú veče­ru – fan­tas­tic­ké jed­lo v tra­dičnej reštau­rá­cii a potom ešte tro­chu pitia a spie­va­nia. Spie­val som opäť s čes­kou výpra­vou a potom sám za Slo­ven­sko.

Na dru­hý deň sme sa s Pav­lom pre­su­nu­li do Tokia, nave­če­ra­li sa s jed­ným naším fran­c­úz­skym uči­teľom a sami dva­ja sa išli roz­l­účiť do baru. Ráno sme vsta­li sko­ro – Pavel odchá­d­zal na letis­ko a ja na ran­ný tré­ning do Hom­bu dódžó.

V nasle­duj­úcich dva a pol dňoch som odcvi­čil 7 tré­nin­gov v Hom­bu a bolo to fakt nároč­né. Una­ve­ný po Saku, sko­ré vstá­va­nie, veľ­mi inten­zív­ne cvi­če­nie a mno­ho vecí, na kto­ré nie sme v Euró­pe zvyk­nu­tí. Takmer žia­d­ne vysve­tľo­va­nie, veľ­mi krát­ke uká­za­nie tech­ni­ky, nie­ke­dy dosť tvr­dé cvi­če­nie, prís­ne for­ma­li­ty (kto­ré som nepo­znal, tak­že stres) a rýchle opa­ko­va­nie, v kto­rom je pre mňa občas ťaž­ké hľa­dať pries­tor pre štúdi­um a zlep­šo­va­nie sa.

Zdá sa, že japon­ský spô­sob je vyso­ké nasa­de­nie nie­len v prá­ci. Mož­no sa k tomu pri­dal aj fakt, že niek­torí japon­ci skú­ša­li, koľ­ko vydr­žím. Ale­bo jed­no­du­cho išli uká­zať, že sú lep­ší? Nie vždy bolo pre mňa jed­no­du­ché padať a vstá­vať s úsme­vom.

Tých 9 dní na tata­mi je skú­se­nosť, za ktorú som veľ­mi rád. Úpl­ne iný pohľad na tie isté veci, čiastoč­né poro­zu­me­nie tomu, z čoho vychá­d­za­jú naši star­ší uči­te­lia v Euró­pe, mož­nosť vidieť seba samé­ho v inom pro­stre­dí aj pro­ce­se. Obvyk­lá hádan­ka „zostať sám sebou a pri­tom sa roz­ví­jať a meniť“ dosta­la ešte iný roz­mer. Som zve­da­vý, ako si to všet­ko časom sad­ne a k čomu to dozrie.

A ešte jed­nu vec som zis­til v Japon­sku (nie­len cvi­če­ním). Kaž­dá vec ale­bo situ­á­cia tu má toľ­ko vrs­tiev, že sa v tom pod­chvíľou strá­cam. Je to dob­ré, nie je to dob­ré? Je to správ­ne, nie je to správ­ne? Až som s tými dile­ma­mi prestal strá­cať čas, hod­no­tiť fakt nemá cenu. O kaž­dej veci ale­bo situ­á­cii si môžem mys­lieť úpl­ne čokoľ­vek a bude to prav­da. A pri­tom to bude úpl­ne mimo. Ráno vstá­vam, pozri­em sa von oknom a hovorím si: „Nevi­em.“ Nevi­em, čo mi deň pri­ne­sie. A kaž­dý deň mi pri­náša nie­čo, z čoho mám radosť.

V sobo­tu po ran­nom tré­nin­gu som mal ale fakt dosť. Poklo­nil som sa kami­ze, roz­l­účil sa s dóšu, naraňaj­ko­val sa s Phi­lip­pom a išiel som si dať do hote­la dve hodi­ny spán­ku. Potom som sa zaba­lil a nast­úpil do vla­ku do Kama­ku­ry. Zača­la tretia časť môj­ho výle­tu: ces­to­va­nie.

Dal­ší zápis­ky z této ces­ty po Japon­sku najde­te na Mar­ti­no­vě blo­gu.